Možno ti nemusím hovoriť, ako by si to mala robiť.
Sama som veľmi dlho hľadala odpovede práve takto.
Chcela som vedieť, čo je správne. Ako sa správne stravovať, ako sa o seba starať, ako zvládať svoje emócie, ako byť dobrou mamou… A keď som niečomu nerozumela, moja prirodzená reakcia bola hľadať ďalšie informácie.
Mala som pocit, že keď budem vedieť dosť, budem vedieť aj správne konať.
Lenže človek takto nefunguje.
Môžeme veľmi dobre vedieť, čo by nám prospelo – a napriek tomu siahnuť po jedle, aj keď nie sme hladné. Vieme, že na seba nechceme byť také tvrdé – a predsa sa v niektorých chvíľach znovu kritizujeme. Vieme, ako by sme chceli reagovať – a potom príde situácia, v ktorej zareagujeme úplne inak.
Postupne som pochopila, že nie všetky odpovede môžem nájsť vonku.
Pretože to, čo sa deje vo mne, nemusí byť to isté, čo sa deje v tebe. Rovnaké správanie môže mať u dvoch ľudí úplne iný dôvod.
A tak som namiesto ďalšieho „ako by som mala“ začala byť zvedavá na „čo sa vo mne vlastne deje?“
A práve toto je dnes blízke aj môjmu spôsobu práce.
Aj ja som človek, ktorý nie vždy robí to, čo „vie“.
Môžeme prečítať množstvo kníh, absolvovať rôzne kurzy a veľa toho o sebe vedieť. A aj tak prídu chvíle, keď nedokážeme reagovať tak, ako by sme chceli.
Mojimi prvými veľkými učiteľmi boli rizikové tehotenstvá. Nič nešlo „tak, ako by malo“ a ja som mala pocit, že za to môžem. Že moje telo je slabé a zlyháva.
Keď som sa stala mamou, rozpadli sa aj moje predstavy o tom, aká budem mama a ako si budem materstvo užívať. Bola som úzkostná a ocitla som sa na prahu popôrodnej depresie.
Veľmi som sa snažila robiť všetko „správne“. Nič nezanedbať. Vývin bábätka, výživu, vzťahovú väzbu…
No kým som sa tak veľmi snažila postarať o všetko ostatné, seba som niekde stratila.
Nedávala som si ani poriadnu výživu. Namiesto nej som si dávala tlak na výkon a dokonalosť. Nespoznávala som sa v niektorých svojich reakciách a nechápala som, čo sa so mnou deje.
Cítila som sa slabá, rozbitá, nešťastná a neschopná.
A tak som začala pátrať. V sebe.
Cez psychológiu, psychoterapiu, sebarozvoj a postupne aj hlbšie porozumenie tomu, čo sa vo mne vlastne deje, som začala nachádzať odpovede.
A postupne som sa začala znovu cítiť ako JA.
Pre mňa je oveľa dôležitejšie vedieť sa k sebe vrátiť.
A práve toto chcem odovzdávať aj ženám, s ktorými pracujem.
Nie ďalšie miesto, kde budeš mať pocit, že sa musíš viac snažiť, viac kontrolovať alebo konečne robiť všetko „správne“.
Skôr priestor, v ktorom môžeš začať lepšie rozumieť tomu, čo sa v tebe deje.
Prečo niekedy ješ, aj keď nie si hladná.
Prečo sa vo svojom tele necítiš dobre, aj keď sa oň snažíš starať.
Prečo vieš byť k sebe oveľa tvrdšia, než by si bola k niekomu, koho máš rada.
A čo vlastne potrebuješ vo chvíľach, keď jedlo nie je celý problém, ale skôr spôsob, akým sa s niečím snažíš vyrovnať.
Nechcem ťa učiť, ako mať samu seba viac pod kontrolou.
Chcem ti pomôcť lepšie si rozumieť, postupne si viac dôverovať a nachádzať vo vzťahu k jedlu, telu aj k sebe menej boja a viac pokoja.
Možno nepotrebuješ byť stále lepšou verziou seba.